Dosť som toho prežil, veľa som zažil a máločo som prežul. 20 rokov "po" sa denno-denne potýkam so svojvôľou boľševikov, prezlečených do aktuálne vhodných straníckych tričiek. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Napísať, že politici klamú, je iba opakovaním starého a nezaujímavého klišé. Pohrať sa však trošku s kalkulačkou, s dôveryhodnými podkladmi z dôveryhodného zdroja, precvičiť si trošku percentá a potom oznámiť – tento klame viac a tento menej, to už je iná vec. Ľudovo povedané – pozrel som sa na to, aký je matematický vzťah medzi „otvorením úst“ politika a pravdivosťou toho, čo z nej „vylezie“ . A platí to aj pre politické strany ako také.
A zrejme natrvalo. Nepasujem sa do role žiadneho z našich menej či viac vierohodných politológov. Vychádzam iba z jej vlastného vyjadrenia, ktoré považujem za viac utopické, ako predstavy Fouriera, Owena a Saint-Simona. Utopizmus Ivety Radičovej svedčí len o dvoch možnostiach – jednou z nich je absolútne odtrhnutie od reality života na Slovensku. Druhou – naozaj čistá duša profesorky sociológie. Tak si vyberme.
Je to šialene nebezpečný komplot. Je to (nad)vláda svojvôle hlúposti, podpriemernosti a primitivizmu. Solidarita neschopných je rakovinou slovenskej spoločnosti. V štádiu blízko metastáz.
Po dvadsiatich rokoch už naozaj neviem, čo kto komu nasľuboval. Akurát odpisujem ďalšiu dvadsaťročnú etapu môjho života ako riadne zmarenú. Použil by som aj iný výraz, ktorý nerobí problém súčasným médiám ani v prime-time, ale odmietam sa stať tvorom, degradovaným tupou masou na úroveň bezstavovcov.
Mám vek starca - fiiktívnych 30 rokov a mám poslednú šancu. Médiá potrebujú mladších, dynamickejších, flexibilnejších. Médiá potrebujú hlúpych. Vlastne, médiá ani tak nie, iba ich majitelia a šéfredaktori šéfredaktorky. Médiá na Slovensku, dodám pre presnosť.
Kráľ Augiáš z Elidy bol krutý panovník. Mal však deväťdesiatdeväť bielych koní. Maštale bolo treba čistiť a Augiáš práve hľadal šikovného a silného muža. Má Slovensko v prípade štátnych lesov svojho Herakla? Nájde sa hrdina, ktorý splní 12 napohľad nesplniteľných úloh, z ktorých jedna znie – vykydať?
...aj keď sa hovorí, že čas všetko vylieči, Sakrakopec je miesto, na ktorom neúcta k obetiam leteckej havárie priam kričí. O to viac, o čo je práve toto miesto v zabudnutí.
Keď šestnásťročná anorektická „kráska“, ktorej sebavedomie spočíva iba v silikóne, prípadne vo finančných záujmoch jej manažéra, alebo – veď viete, je na to aj trefnejší výraz ako nazvať chlapa, ktorý sa živí predajom ženského tela, teda, keď sa takéto stvorenie pokúsi imitovať intelekt, spravidla povie, že bojuje za svetový mier. Čosi podobné mi schádza na um, keď počujem slovenského novinára, že bojuje za slobodu tlače.
Zvyknú prekvapiť. Obvykle totiž znamenajú prekážku, obmedzenie. S istotou takmer vždy v najnevhodnejšom čase. Slovko „obvykle“ však samé o sebe pripúšťa aj výnimky z – ako inak – obvyklých pravidiel.
Takmer na deň presne pred dvomi rokmi sa tešila, že ju nič nebolí. Pred mesiacom ešte hľadala biely oleander. Aby bolo pekne na terase, na ktorej trávila posledné dni. Svoje posledné dni.
Monterey sedí na úpätí vŕšku. A tam, kde sa les a mesto prelínajú, tam, kde ulice nepoznajú asfalt, to už je nad mestom. Dolu pod lesom, oveľa nižšie, žijú počestní obyvatelia Monterey. Počestní, teda, bohatí. Vo vilách, v rančoch, v pevnostiach. A do dvorov sa im pozerá Dany - paisano. Paisano ako zmes mnohých krví, paisano ako obyvateľ roviny Tortilly. Toľko John Steinbeck. A jeho Rovina Tortilla. Príbeh Danyho a jeho priateľov. Poznám príbeh podobného "Danyho" a podobných "priateľov". Nezačína sa však dedičstvom. Zatiaľ nie.
Je krásny deň, dnes ma nič nebolí. Tak to tu mám rada. Dve vety v jednom citáte. Všetko v tých dvoch vetách. Vrátim sa k nim. Na sklonku môjho dňa. Dňa, ktorý bolel tak, ako desiatky podobných pred ním a možno ešte stovky takých za ním.
Nie, dnes to nebude o známom leninskom učiť sa, ani o poučovaní iných. O knihách, o tom ako ich... Nie. Dnes som sa začítal do mojej knižnice. A do mojej pamäte. Ak chcete prežiť niečo krásne, čo sa zdanlivo už stratilo a nikdy nevráti, obetujte pár minút ďalším riadkom. Sú návodom. Nielen ako čítať knihy.
Nie, chybička sa nevotrela. Teda, krajšie je - nevlúdila sa, ale to zas nie je spisovné. Mám na mysli skutočne a skutočný Domino afekt. Domino ako familiárne krstné meno a afekt ako emocionálny citový proces prudkého až búrlivého charkteru, prejavujúci sa krátko trvajúcim vzplanutím. O afekte ako strojenosti a neprirodzenosti nemienim...v takom stave je dnes už takmer každý, kto chce upútať. A nemá čím iným. Jaj. Odbočil som. To bude téma iného blogu. Niekedy. Vrátim sa ja terazky pekne k emocionálnemu citovému procesu, ktorý som zažil počas prechádzky po jednej chodbe. Inak povedané - nasral som sa. (Slovo z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.)
Loptoš jeden, našiel sa. Ten zo severu odkiaľsi. Taký cestovateľ. Zdrhol už aj dávnejšie. Teraz kdesi až pri Poznani ho našli. Aj Veronku našli. Štrnásťročnú. Keď sa zadarí, nájdu. Kamaráta však nenašli. Dávno, pred rokmi, kdesi na svahoch Tatier. Aj mi smutno bolo. Ale len chvíľu. Veď miloval hory a zostal v ich náručí. Ale - aj minule - akéhosi dvojročného našli. Nechýbal rodičom. Asi. Aj keď - ťažko súdiť. A hľadajú ďalej. A hľadajú aj iní.
Popudom je možno len obrázok. Obrázok teľaťa, krásneho tvora s kučeravou hlavou a nesmelými očami. Teľa, ktoré má vytrhané kusy mäsa z chrbta. Teľa s nesmelými očami, zaliate krvou. Teľa, nemajúce šancu pred tigrom. V klietke. Vohnané do nej k predátorovi človekom. Zverským človekom. Ten obrázok je z Číny. Ale - kde všade je Čína?
Túto myšlienku vložil v knižke Bajky a podpovídky Karel Čapek do úst ploštici. Dala by sa nazvať ploštičím krédom. A Čapkov vôl sa ďalej v tej istej knižke pýta, načo sú komu na svete jeleni. Veľa volov ani dnes nevie pochopiť, že na svete sú aj jeleni, prípadne vlci, či napríklad také jašterice. Ako kamarát hovorí - hašterice. Takže - neprekáža mi, že smrdím, hlavné je, že...Napríklad.
Možno si tí mladší ani len nespomenú na nádhernú logiku úpravy cien v období kvitnúceho i kvetnatého socializmu. Kvetnatého - rečami - natoľko, že zdražovanie ako slovo sa nepoužívalo, išlo v podstate len o banálnu úpravu ceny. Možno si tí starší spomenú na to, že vždy, keď sa upravilo mlieko - ako inak - smerom nahor - akosi sa upravili lokomotívy. Smerom nadol. A tak šťastný občan platil stále viac a viac za mlieko, ale plný radosti z toho, že po našich koľajniciach behali lacnejšie a lacnejšie rušne. Teraz tu máme etický kódex, Eurostat a cenu nielen masla, upravenú - ako inak - smerom nahor. Že len o nejakých 13 percent? A zo dňa na deň? A že sa tak stane do v dohľadne zrejme nedohľadného dátumu prijatia Eura ešte x krát? Inzerát: Vymením mešec za menší.Značka:Euro
Británia má necelých 60 miliónov obyvateľov a jazdí po nej viac ako 20 miliónov automobilov akéhokoľvek druhu. Ak od toho počtu obyvateľov odrátame kojencov a normálnu časť mládeže vo veku pod 17 rokov a od tých automobilov nákladniaky a autobusy, dostaneme výsledok, že jedno osobné auto pripadá na každú rodinu. V priemere, samozrejme. Auto si však môže dovoliť aj nezamestnaný. A tak bohaté vrstvy inzerujú svoj spoločenský štatút buď vlastníctvom luxusného automobilu, alebo rovno vrtuľníka, či lietadla. Toľko citát mojho už dávno nebohého kolegu a vynikajúceho fejtónistu, Karla Kyncla, spravodajcu Českého rozhlasu v Londýne. Svojho času. Sme však na Slovensku. Toho času.
Strkáte nos do kadečoho, líznete si z hocičoho, uhryznete kohokoľvek a štekáte takmer na všetkých. Značkujete si svoje rajóny a keď tam ucítite votrelca, idete sa potrhať, aby ste ho - prepytujem - prešťali. Počas parlamentných schôdzí väčšinu času prespíte, hoci, pravda, na psích 18 hodín denne nemáte. Na mnohé z psieho života nemáte, vážení naši politici.
