reklama

Sľúbili sme si, vraj

Po dvadsiatich rokoch už naozaj neviem, čo kto komu nasľuboval. Akurát odpisujem ďalšiu dvadsaťročnú etapu môjho života ako riadne zmarenú. Použil by som aj iný výraz, ktorý nerobí problém súčasným médiám ani v prime-time, ale odmietam sa stať tvorom, degradovaným tupou masou na úroveň bezstavovcov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Prvých dvadsať rokov bolo fajn. Prvých dvadsať v živote je totiž vždy fajn. Začali sa však prelínať s druhou etapou, ktorá zas až tak "fajn" nebola. Nebol som ani dobrý zväzák a nechceli ma ani komunisti. Uživiť sa s takýmto posudkom nebolo jednoduché. Nevadí, pár rokov som si zajazdil na električkách, pár rokov som robil na železnici, roznášal noviny, dokonca aj do NDR a Bulharska som sprevádzal turistov. A ešte do Leningradu, ktorý neskutočne milujem.

V novembri 89 som sa prehupol do ďalšej etapy. Teda, prehupli ma. Čosi si nasľubovali a bolo. Vlastne, je!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nikdy som nemal nejak zvlášť rád Ivana Hoffmanna. Mám trošku iný pohľad na svet ako on, čo považujem za celkom nornálne. Nezabudnem však na jeho pesničku "Sľúbili sme si..." Najmä pre to slovko "vydržať". Držím ako hluchý dvere. Už dvadsať rokov. Nie vždy sa to celkom dobre dá, najmä keď z verejnoprávneho média počujem, ako akási sliepočka zahlási nový (s)hit "Sľúbili sme si" a ozve sa akési barové disco tuším v podaní IMT Smile. Dá sa to vydržať, veď na Slovensku si až s bravúrnou perfektnosťou dokážeme urobiť srandu zo všetkého, čo je vážne a keby nebolo pár krikľúňov z politických či poslaneckých radov, zrapovali by sme aj hymnu a púšťali by nám ju medzi pár jointmi, len tak, na pobavenie. Aj z toho verejnoprávneho rádia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Držať dvere sa však už nedalo, keď oná verejnoprávna sliepočka zahlásila "tých IMT, ktorí nám túto pesničku spievali z tribún na námestiach v novembri 89." To už som musel plesnúť. Keď nešlo niekomu po ústach, tak aspoň s tými dvermi. Ešte stále mám chvíľkové záchvaty zúrivosti, keď počujem takmer deti rozprávať o tom, ako "my sme boli na tribúnach", "my sme počúvali", "my...."

Vážení, robili ste si iba bábovečky v piesku. Tak, ako ja pred oveľa viac rokmi, na konci 50 tych rokov. A tak, ako ja nemám právo hovoriť, že "my sme boli tí, ktorí skoncovali s praktikami 50 tych rokov...", tak ani vy to právo nemáte v čase oveľa neskoršom o čase oveľa neskoršom. Vašou úlohou je hovoriť o historických faktoch a najmä pravdivo. Dnes už ani vedieť netreba, stačí počas vysielania kliknúť do internetu. Ak by sa, pravda chcelo a ak by sa občas aj zapochybovalo o vlastnej dokonalosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To, čo si ktosi sľúbil, roztrhlo Karlovi Krylovi srdce. Tak, ako mnohým ďalším. S menami i bez nich. To, čo si ktosi sľúbil, roztrhlo aj štát. A na franforce potrhalo všetky ideály o spoločnosti spravodlivej, morálnej a modernej. O spoločnosti, ktorú sme nikdy nezažili a o to viac sme si ju vysnili.

Sľúbili sme si, že sa podriadime eštebákom? Sľúbili sme si, že budeme držať hubu pred konjukturálnymi univerzálnymi karieristami? Sľúbili sme si, že otvoríme dvere nacizmu a fašizmu, aspoň v podobe jeho propagácie? Sľúbili sme si, že dáme možnosť podnikať bezcharakterným chrapúňom, ktorí pracovnú silu považujú za pozametateľný odpad? Tento svinčík, ktorý tu žijeme denno-denne, ten sme si sľúbili?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemám potrebu nakupovať v Miláne, ani chodiť na obedy do Vadúzu. Nemám potrebu vlastniť byt za desiatky miliónov a k tomu pol Slovenska. Nemám potrebu zvyšovať si svoje ego nejakým miliónovým autom a porovnávať sa s podobne "postihnutými" presne tak, ako si chlapci v škôlke porovnávajú mužnosť veľkosťou penisu.

Počul som sľuby o slušnom živote v slušnej spoločnosti. Dokonca, spolu s Karlom Krylom sme sa o tom občas porozprávali. Zašli sme na bryndziaky do "Umelky". Chcel písať pre náš denník. Až kým neprišla krava, ktorá mala iné (s)ľúbené hodnoty.

Zabudli sme na Karlíka, trepeme do éteru sprostosti o historických udalostiach a ešte väčšie sprostosti o aktuálnom dianí sledujeme z našich mocenských návrší.

Tak, doprdele, na čo vlastne sľuby sú?

P.S. Ivan Hoffmann

"Nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno tí, čo tichým včera rozbíjali ústa! Nech sa netvária, že už v tom majú jasno tí, čo s veľkou slávou a za moje dane objavili ústa...Nech ma neblbnú, že dnes sa pravda zjaví, tá už je s nami od stvorenia sveta. Nech mi nevravia to, čo viem aj z vlastnej hlavy tí, čo včera ešte nevraživo zakladali pravde putá. Dnes a denne pravde zakladajú putá."

Nech nedvíhajú k nebu svoje tupé palce, ešte ich vidím ako svoje heslá ulicami revú... 

Ivan Brožík

Ivan Brožík

Bloger 
  • Počet článkov:  69
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Dosť som toho prežil, veľa som zažil a máločo som prežul. 20 rokov "po" sa denno-denne potýkam so svojvôľou boľševikov, prezlečených do aktuálne vhodných straníckych tričiek. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu