Radičovej návrat je vylúčený

Autor: Ivan Brožík | 12.11.2011 o 10:51 | (upravené 12.11.2011 o 11:48) Karma článku: 10,41 | Prečítané:  1969x

A zrejme natrvalo. Nepasujem sa do role žiadneho z našich menej či viac vierohodných politológov. Vychádzam iba z jej vlastného vyjadrenia, ktoré považujem za viac utopické, ako predstavy Fouriera, Owena a Saint-Simona. Utopizmus Ivety Radičovej svedčí len o dvoch možnostiach – jednou z nich je absolútne odtrhnutie od reality života na Slovensku. Druhou – naozaj čistá duša profesorky sociológie. Tak si vyberme.

 

"Ak sa vy vrátite, tak sa aj ja vrátim do politiky," povedala profesorka Radičová pri odchode zo St. Anthony's College, na ktorej, už nie celkom ako premiérka, prednášala študentom, medzi ktorými boli aj decká zo Slovenska. Hádam sa neurazia. Nie za tú ponuku, ale za ich pomenovanie, ktoré som nie v zlom úmysle zvolil.

„Čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnúť“ - povedalo mi v rozhovore tiež jedno také usmiate „decko“, asi osemnásťročný chalan, dokladajúci do regálu s chlebom v istom hypermarkete nové bochníky. Dalo sa s ním fajn pokecať. „Dva a pol eura na hodinu“ - odpovedal na otázku, čo za takú prácu dostane. Prerátané na zákonníkovú pracovnú dobu – za mesiac cca 500 eur. Priveľa? Primálo? Možno, veď aj veľké skupiny našich spoluobčanov radšej žijú na dávkach, veď 600 eur mesačne v posteli s maloletou a so satelitom na streche je lepšie ako 500 a makať osem hodín každý deň ako gádžo.

Škoda že pred 22 rokmi, či koľko ich vlastne bolo, som nerozmýšľal tak isto. Vypadnúť niekam do Deutsche Welle, ponuka bola, alebo zostať v ORF, kam ma na stáž za seba poslal akýsi boľševik, v tej chvíli obávajúci sa o vlastné kreslo a kalkulujúci svoj náhly prerod v rýdzeho demokrata. V tom čase, ešte v „modrej“ Smene, nie politicky, ale hlavičkou, som v úplnej naivite zverejnil jeden komentár, ktorý bol akýmsi povzdychom nad skutočnosťou, že z bývalej nomenklatúry, vedúcich straníckych skupín a kadeakých funkcionárov kadeakých organizácií Národného frontu (pre neskôr narodených – organizačné štruktúry rôznych občianskych zoskupení, prevažne názorovo prostitujúcich s jedinou oficiálnou komunistickou mocou) sa stali novodobí demokrati a zástavníci „slobody“ v našom poprevratovom politickom priestore. Ako nestraník Pred i Po som začínal registrovať, ako straníci Pred i Po privatizujú štát, spoločnosť, dokonca aj morálku a etiku.

Decká ešte stále môžu vypadnúť z krajiny, v ktorej rôzne blahorodia a báťuškovia rozhodujú svojvoľne o tom, o čom vo vyspelých demokraciách rozhodujú voliči, rôzne dozorné a kontrolné orgány, napríklad aj rozhlasové, či televízne rady. Alebo iné mediálne autoritatívne organizácie. Tie decká by to vlastne mali bez váhania spraviť. Nechať to tu všetko len tým staroboľševikom, prezlečeným do aktuálne vhodných a perspektívnych straníckych dresov. Alebo tým, ktorí si myslia, že s funkciou im nadelil pán Boh, stranícky šéf a vládna koalícia doživotné koryto, v ktorom nadobudli práva síce mozgovou kapacitou obmedzeného, ale inak už nikým a ničím už neobmedzeného gubernátora.

Všetky decká by mali čo najrýchlejšie opustiť krajinu, v ktorej pravicový politik prezentuje ľavicový populizmus, v ktorej ľavičiar presadzuje pravicové riešenia, v ktorej sa ultraortodoxný konzervatívec prepasíruje na politickú kandidátku liberála, kandidujúceho predtým s programom legalizácie marihuany a homosexuálnych manželstiev. V krajine, kde politik môže bez rizika, že ho odvezú do blázinca vyhlásiť, že je konzervatívny liberál, alebo v krajine, kde nás pravicový populista presviedča o omylov ľavicového populizmu a naopak, v takejto krajine niečo dlho a neznesiteľne smrdí.

Smrdí to tu neuveriteľným postboľševizmom, smrdí to tu prítomnosťou individuálnej i skupinovej túžby po vlastnej moci, po nadradenosti, po náležitosti k lepšej kaste, rozumej až rase. Rasizmus „mocných“, nie duchom, ale funkciou či politickou pozíciou mocných, a segregácia vzdelaných a šikovných, to sú dve základné charakteristické črty našej spoločnosti už od roku 1989.

V tomto kontexte, hoci ako jej názorový oponent, by som bol naozaj rád, keby sa Iveta Radičová vrátila do politiky. Do našej poliktiky. Znamenalo by to aj návrat šikovných „deciek“, znamenalo by to konečne generačnú výmenu. Nie však takú, ako nedávno z obrazovky požadoval istý „politik“, ktorému, zrejme ako generačne mladšiemu boľševikovi prekáža, že sa korýt u nás držia ešte stále jeho starší súdruhovia.

Ja už to tu príliš genračne nenamútim. Možem tu akurát tak doživoriť, dvadsať rokov za boľševika, ďalších dvadsať za postboľševika. Ale vy, decká, hm...hádam ešte šancu máte.

Realisticky – Radičovej návrat však v dohľadnom čase, žiaľ, vzhľadom na náš tradičný politický folklór, vylučujem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?