Dnes je mi fajn, hoci som bol ráno mrzutý na zamračenú oblohu, na vybitý mobil, na zmenu organizácie dopravy v meste, na zvýšenú sedimentáciu, na nefungujúci výťah, na zápalku v zámku vchodových dverí do paneláku, jednoducho, na všetko. "Mrzutý" je slabé slovo, ale prinajmenej je spisovné.
"Dnes je nám fajn" - znie mi stále v ušiach hlas onej usmiatej okatej žienky, vystrojenej pekne turisticky. "Dnes sme sa lepšie vybavili" - dodáva "mykaním" za "dnes je nám fajn". Kráľovský plurál. Kráľovská nálada.
"Dnes sme nechali doma kabelku, aby nám nezavadzala" - doplňujúco vysvetľuje to švitorivé stvorenie s očkami ako dva uhlíky. A s úsmevom ako širokouhlý film na obrazovke.
Tlačila pred sebou invalidný vozík s vyfešákovanou - asi mamou. Peknou, naozaj peknou, starou ženou. Nehybnou.
"Dnes je nám fajn" - znie mi stále v ušiach aj v duši. A do toho sa mieša ešte pokyn lekárky sestričke - "Majka, zariadte ich prevoz na onkológiu. Je o päť minút dvanásť." To som začul poza chrbát, keď mi sestrička brala krv.
Dnes je mi fajn, hoci smutno. Štastne smutno. A dnes strašne strašne držím palce ľuďom, ktorým "je fajn".