Malý piatok veľkých ľudí. Hm. Viac sa zvyklo hovoriť o Veľkom piatku malých ľudí. Posledný piatok bol dokonca piatkom nadľudí.
Nejak sme si zvykli na to, že sme nad. Takmer nad všetkým. A nad každým. Najmä nad každým. Aj nad realitou. Nad okolnosťami a nad možnosťami. A ak aj nie sme, správame sa, ako by sme boli nad. Nadľudia. Aj nad počasím.
Stávame sa nadľuďmi, ktorí nerešpektujú nielen ľudí. Piatková bilancia na diaľnici D1 – „len“ štyria mŕtvi. Na zlosť niektorým médiám, ktoré s prazvláštnym pátosom oznamovali „zaručené informácie“ o oveľa vyššom počte obetí.
Akoby štyria bolo málo. Akoby šesť bolo lepšie, žurnalistickejšie. Údernejšie, aktuálnejšie.
(Len odbočka – moderátor hlavnej spravodajskej relácie so smrteľne vážnym výrazom v tvári zahlasuje slovami „o dva týždne už nebudeme mať na čom variť“ príspevok o krátení dodávok plynu, v ktorom respondent pokojne hovorí, že plynu bude dostatok.)
Akoby štyria bolo málo – v tej istej relácii toho istého média si radšej pridajú zo dvoch mŕtvych. Veď je to tak lepšie. Katastrofa vždy vyzerá lepšie, keď je katastrofickejšia ako vlastne je.
Nadčísla, nadúdaje, nadpráca, nadľudia. Alebo nadmožnosti.
Na tej D-„jednotke“. Situácia, ktorá si vyžaduje rešpekt. Pred prírodou, pred možnosťami, pred ľudskou malosťou.
Nadľudia ho stratili. Ideme kam chceme, ako sa dá a kým sa dá. A ak sa nedá tadiaľ, kadiaľ sa má, zablokujme odstavný prúd, veď (možno) my prejdeme... My, nadľudia. Čo tam po sanitkách a záchranároch, tí sú za nami.
Všetci sú za nadľuďmi. Pred nimi sú len ich potreby.
Už to nie je arogancia možného. Zažili sme nemožné. Stalo sa. Stalo sa hrozné.
V ten malý piatok to veľkým ľuďom nevyšlo. Dnes, zajtra, inokedy...už to zas pôjde.
Nejak nám na Slovensku pribúda malých nadľudí. Čím viac sú „nad“, tým sú menší, úbohejší a dokonca sami sebou zraniteľnejší.
Vytratil sa rešpekt. Možno i úcta. Bolo aj také slovo – bázeň. Už sa nepoužíva. Už je neznáme.
Žiaľ, čoraz viac rešpektujeme prítomnosť malých nadľudí. Čoraz viac sa zmierujeme. A ustupujeme. Nielen za zvodidlá na diaľnici. Ustupujeme už za samých seba.
Nadčlovečenstvo má zelenú. To naše malé, úbohé, arogantné a nič nerešpektujúce nadčlovečenstvo. Zelenú vlnu. Zostáva nám už len čakať na vedľajšej?
